Raz som sa na jednom pracovnom večierku zoznámila s mužom, ktorý ma úplne očaroval. Mal nádherné hnedé čokoládové oči a ja som sa v jeho pohľade doslova strácala. A na prvý pohľad som vedela, že je to ten pravý a zamilovala som sa doňho. A myslím, že tak rovnako to cítil on.. Až neskôr som zistila, že to je celkom bohatý muž. Vraj riadi veľkú spoločnosť. Takí muži mi vždy imponovali. Však každému sa páči niečo iné. Tým nemyslím, že som sa do neho zamilovala preto, že má majetok, to vôbec nie. Veď som to ani nevedela. Naša láska veľmi rástla. Stále sme chodili na rande, do drahých reštaurácií a hrozne sa mi páčilo, akú mi dáva pozornosť, ako sa o mňa zaujíma.
Milovala som ho čím ďalej viac.. no a potom jedného dňa mi navrhol, či sa k nemu náhodou nechcem presťahovať. Bola som z toho nadšená a celkom mi vyrazil dych. No ale samozrejme, že som súhlasila. Chcela som sa s ním posunúť niekam ďalej. A vôbec mi nevadilo, že sme spolu randili iba pár mesiacov. Bolo mi to jedno. Hlavné pre mňa je, že si rozumieme. A predstavte si, že keď som prvýkrát videla jeho dom, tak som myslela, že padnem do mdlôb. Vyzeralo to tam ako na zámku.
Človek sa bál čohokoľvek dotknúť, pretože všetko bolo také nablýskané a nádherné.. priateľ sa začal smiať, že som asi nikdy nevidela vilu. Vedel, že som z chudobnej rodiny. A preto pre mňa bolo takéto bohatstvo nepredstaviteľné. A hlavne som nechápala, ako je možné, že aj keď som úplne na inej úrovni ako on čo sa týka peňazí, tak ma chce. No ale zároveň som za to bola strašne rada. Druhé ráno, čo som u neho bývala, som sa prebudila a pozerala sa z veka okna. Bola som taká vďačná, že sme spolu. No a za nejaký čas som zistila, že som tehotná s ním a čakám bábätko, ktoré som si tak dlho priala. A to bola tá najkrajšia a najlepšia správa.